Už sú tu a sú ich tisíce!!! (My a tí druhí 2)

Autor: Jozef Rybár | 6.11.2015 o 18:30 | (upravené 12.11.2015 o 10:15) Karma článku: 8,09 | Prečítané:  2107x

Chápete to. Ste späť v čase. Slovensko v 90. rokoch. Zmeníte to len svojimi činmi, ostatné vás v tom momente nemôže zaujímať. A ani nezaujíma. Rovnako ako názory ľudí, ktorí kritizujú všetko, do radu, od stola v krčme.

Novinárka Stanka Harkotová sa pýtala, ja som odpovedal. Je to iba môj názor. Nič viac. Skúste to tak aj brať. Ďakujem.

1. Prečo si sa rozhodol vypomôcť ako dobrovoľník?

- V mojom konkrétnom prípade išlo o súbor viacerých dôvodov. Od úplne logických, až po takmer nevysvetliteľné. Poviem ti len jeden. Asi najdôležitejší. 

Myslím si, že ako 24-ročný človek mám toho za sebou v živote pomerne dosť. Približne pred štyrmi rokmi som si povedal, že sa pokúsim zmeniť svoj život, pretože som na sebe cítil, že som deprimovaný z mentálneho nastavenia tejto krajiny. Nič sa nedá, všetko je zlé, všetci nám ubližujú, kto mi už pomôže, prečo sa má sused lepšie ako ja, kto nekradne okráda rodinu,... Uvedomoval som si, že ak niečo nezmením, nedopadne to so mnou dobre. Vycestoval som preto do sveta, a hoci to bolo veľmi náročné, podarilo sa mi presne to, po čom som túžil. Našiel som sám seba. 

A teraz, keď sa spätne obzriem za týmto obdobím, vidím, že som to nedokázal sám, aj keď si veľká časť ľudí, napríklad tá, ktorá číta motivačné knihy, neustále opakuje, že za všetko vďačia len a len sebe. Ja si naopak uvedomujem, že sám by som to mohol zabaliť asi po týždni. 

Na svojich cestách som spoznal priam neskutočné množstvo ľudí. Rôznych kultúr, národností, náboženstiev a najmä pováh. A aj keď sa našlo pár výnimiek, nebudem klamať, ak poviem, že 90 percent z nich mi pomohlo, a to často tak, že o tom ani sami doteraz netušia. Niekedy svojim úsmevom, alebo pochopením, či len tým, že ma nesúdili na prvý pohľad. Inokedy finančne, dali mi prácu, alebo tým, že mi požičali auto, darovali antibiotiká. Alebo ma ako cudzinca, ktorý nemal nič len kufre v rukách, prijali pod svoju strechu a dali mi najesť. 

Keď za mnou tento rok - niekedy cez leto, 7000 kilometrov od domova - prišiel jeden známy (Američan) a spýtal sa ma, prečo Slovensko zavrelo hranice, zostal som v nemom úžase. Povedal som mu, že to je určite hlúposť, lebo Únia, lebo Schengen... Čiastočne bola, ale to, čo sa dialo doma, mi pripomenulo všetko to, čo som za posledné štyri roky zažil. V tom momente som si povedal, že sa musím vrátiť a rovnako, ako kedysi pomohli mne, musím ja pomôcť tým ľuďom, ktorí ani sami často nevedia prečo, čakajú pred našimi dverami. Veď naše sú už niekoľko rokov aj tie chorvátske či maďarské, i keď sa stále väčšina z nás tvári, že nie. 
 

Pomáhať sa dá rôzne. Ja som sa však už nemohol pozerať na mrazivé ľudské utrpenie zo svojho pohodlného sveta v priamom prenose. Skontaktoval som teda organizáciu Človek v ohrození. Zistil som, že najviac pomôžem, ak zoberiem vlastné auto, nájdem si dva dni čas a zaveziem ich dobrovoľníkov a koordinátorov na chorvátsko-srbské hranice do dedinky Berkasovo. Stalo sa, ani neviem ako, strašne rýchlo a chaoticky, ale som rád, že som to urobil.

2. Aká bola situácia na mieste, kde si dorazil?

- Pre čo najlepší obraz, aby si aj ľudia na Slovensku dokázali uvedomiť, ako dobre sa vlastne máme (jasné nie každý, jasné máme problémy, jasné, treba pomáhať aj doma, jasné,...) a že občas by sme mohli pomôcť aj my druhým, nie len iní nám (naozaj neviem, čo budeme robiť, keď sa budeme musieť postaviť na opačnú stranu eurofondov), musím začať zážitkom, ktorý sa stal v piatok večer na srbskej diaľnici, približne 40 kilometrov pred Novým Sadom. 

V asi 140-kilometrovej rýchlosti, na vcelku rovnej, avšak neosvetlenej ceste, som sa, ani neviem akým zázrakom, vyhol rozbitému autu, ktoré zostalo v pravom jazdnom pruhu. Okamžite sme zastavili. Rovnaké šťastie mala aj posádka nášho druhého auta, ktoré šoféroval môj kamarát Denis. Ten si ho na cestu do Srbska požičal od mamy. Piati z nás vyskočili, natiahli sme si reflexné vesty, našťastie sme ich mali nachystané pre iné účely a bežali sme smerom k tomu vraku. Videli sme, ako ostatné autá dobrzďujú na poslednú chvíľu a naozaj som sa v tom momente bál, že niekto na mieste umiera a ďalší ho môžu veľmi ľahko nasledovať. 

Ja s Denisom sme okamžite začali riadiť dopravu, s mobilnými telefónmi a adrenalínom. Ľudia z Človeka v ohrození sa starali o pasažierov. Zistili, že všetci stoja na vlastných, čo bolo v tom momente neuveriteľné. Jeden zvracal, ďalšia pani bola v šoku, avšak nikto neumieral. Čakali sme teda na príchod diaľničnej polície. Predstavoval som si ju minimálne ako u nás, teda ako mužov z Kobry 11 :) A popritom sme usmerňovali a spomaľovali prichádzajúce autá a kamióny. Niektoré ani nepribrzdili a museli sme sa im uhýbať. Človek si povie..., alebo si radšej nepovie nič.

Prvá prišla záchranka. Po viac než 40 minútach. Aj napriek tomu, že sme jej ukazovali, kde sa vrak nachádza, šofér prepálil miesto asi o pol kilometra. V tom momente sa mi zastavil mozog, ale museli sme pokračovať. Opäť v diaľke majáky. Konečne, vravím si, trištvrte hodina a sú tu. Diaľničná polícia. Trojdverová, asi dvadsaťročná Fiatka. Vážne. Kým sme boli na mieste nehody, hasiči neprišli. Hovoríme si, naša úloha sa skončila, nikto sa nás na nič neopýtal. Kráčame späť ku svojim autám.

Ľudia z Človeka v ohrození mi na otázku: "Kde je tá záchranka?" odpovedajú: "Vystúpil doktor, prišiel peši, pozrel z diaľky, že všetci stoja na vlastných nohách, mávol rukou, nastúpil a odišla." Nikto nezomrel. Teda, doteraz v to dúfame. Pokračovali sme tak do mesta Šid, kde sme mali nájsť ubytovanie. 

Našli sme. Motel. Majiteľ veľmi prívetivý. Asi jediný človek, ktorý sa tešil z tisícov utečencov. Tí každý deň prichádzali do Berkasova, pár kilometrov od Šidu, z macedónskych hraníc. Kvôli nim totiž do mesta prichádzali aj ľudia, ktorí im chceli, rovnako ako my, pomôcť. Platiť sa dá hocičím. Eurá si vážia najviac. Ľudia z Človeka v ohrození, ktorých sme doviezli, sa stretli s tými, ktorých mali vystriedať. Vymenili si základné inštrukcie a opäť teda sadáme do áut. Na ceste sme s Denisom už 14 hodín. Nespali sme asi 20. Tachometer prekonal 800 kilometrov. Rátame ďalších päť. Smer hraničný priechod Berkasovo-Babská. 

Tmavá rozbitá cesta uprostred polí. Nikde nikto. Chvíľami to vyzerá, že ani nie sme správne. Zapínam diaľkové svetlá, a to, čo vidím, ma aj napriek predchádzajúcej skúsenosti šokuje. Desiatky, stovky, ľudí zababušených v dekách, vetrovkách, vláčiaci veci v igelitkách, kráčajúci do kopca nad Berkasovom. Staré ženy, mladí muži, deti, ženy s bábatkami. Niektorí v teniskách, iní o barlách, ďalší v šľapkách. 

Denis, ktorý išiel predo mnou, zastavuje. Pri stánku Červeného kríža, uprostred ničoho, ho stopli dobrovoľníci v reflexných vestách. Síce som nevedel prečo, ale rýchlo som pochopil. Všetci okrem šoféra vystúpili. Do auta nastupujú ženy a deti. Odhadom ich bolo asi sedem. Jeho posádka nastupuje ku mne. V aute sme tak šiesti, hoci mám kufor a dve zadné sedadlá zapratané oblečením, ktoré sme priviezli. Do kopca to bolo asi ďalšie dva kilometre. Hovoria mi, že tamtí by to nezvládli. Jedna zo žien je tehotná. Spomínajú, že už mali aj pôrod pod holým nebom. Nula stupňov. Neviem si to predstaviť. Na konci uprostred viníc vidíme svetlá, stany, dobrovoľníkov v spomínaných vestách, ale aj ľudí z UNHCR (OSN), iných organizácií, či pár srbských policajtov, ktorí sa tvária, ako neviditeľní. 

3. Čo si na mieste robil? 

- Mal som obavy, že tam bude vládnuť obrovský chaos, už len kvôli spomínanej udalosti z diaľnice. To, čo som zažil, ma však prekvapilo, ako nikdy predtým. Organizáciu celého checkpointu Berkasovo-Babská mali v rukách dobrovoľníci. Všetko malo svoj systém. Hneď nás zapojili do práce. Od triedenia materiálnej pomoci, cez rozdávanie čaju, až po to najťažšie, organizovanie utečencov do približne 50-členných skupín, ktoré sa zmestia do autobusov. Všetko sa nachádzalo na takzvanej "lajne". Po pol hodine som sa stal manažérom davu. Nebál som sa. Ani raz ma nenapadlo, že by mi niekto ublížil. Veď predo mnou stáli dievčatá v reflexných vestách, ktoré boli o pár rokov mladšie, a tak o dve tretiny ľahšie. Bol som však unavený a stále som si neuvedomoval, čo sa okolo deje. 

Lajnu si môžete predstaviť ako starú asfaltku na úpatí kopca, približne 500 metrov dlhú, prikrytú stanmi a plachtami, tesne pred chorvátskymi hranicami. Pod kopec vozia utečencov z Preševa srbskí dopravcovia, dotovaní, čiže ľudia na rozdiel od Macedónska za autobusy neplatia. Teda aspoň niektorí. Iní tvrdili, že platili. Čiastky sa však menili, niekedy vraj 20 eur, inokedy o desať viac. Približne tri kilometre do kopca si to však musí každý vyšliapať sám.

Hoci sa to môže zdať nehumánne, nie každý má na to dostatok síl, v tomto prípade si myslím, že je to opodstatnené. Ide totiž o to, rozdeliť tisíce ľudí, ktorí prevažne v noci prichádzajú na chorvátsko-srbskú hranicu, do menších skupín. Tie sa omnoho lepšie manažujú. Tým, ktorí to naozaj nezvládnu, a je ich dosť, pomáhajú dobrovoľníci, ľudia s autami alebo ich rodiny, či neznámi spolupútnici. Hore na kopci ich všetkých čaká najmä, znie to vtipne, ale čakanie. To im spríjemňujú, doslova a do písmena, niekedy aj hrou na gitare či spevom, dobrovoľníci. Väčšina je z Česka a Slovenska. Nájdu sa tam však aj Američania, Švajčiari, Fíni, dokonca aspoň jeden Brazílčan.

Nikdy predtým vo svojom živote som nemal väčší rešpekt k ľudskej snahe niečo zmeniť. Pomôcť. Tí ľudia sú tam väčšinou na vlastné náklady, na vlastných autách. Ak vôbec spia, spia pár hodín niekde uprostred viníc. V tme a v uzimených stanoch. Aj napriek tomu všetko zvládajú. A to s úsmevom. Zastupujú tam, kde naše štáty zlyhávajú. Jeden z dobrovoľníkov, ktorých sme priviezli, začal hneď pomáhať v sklade. Strihal deky na šály. Ďalší začali rozdávať čaj. Ja spolu s ďalšími som sa postavil priamo do davu a začalo sa nekonečné vysvetľovanie a krotenie emócií. 

4. Zhováral si sa s utečencami? Ak áno, o čom?

- Zimné bundy, asi 24 kusov, ktoré sa nám podarilo vyzbierať aj vďaka množstvu ľudí, ktorých poznám - ďakujem vám ešte raz, v ich mene - sa rozdali behom pár minút. Rovnako šály, čiapky, rukavice. Aspoň tak mi bolo povedané. Ja som totiž stál pod veľkokapacitným stanom uprostred davu a snažil som sa ľuďom vysvetliť, že na konci "lajny" ich čakajú chorvátske autobusy, tiež dotované, ktoré ich odvezú na slovinské hranice. Bolo to náročné. Angličtina znamenala vykúpenie.

Pri rozhovoroch s utečencami si človek naozaj uvedomí, čo to vlastne znamená byť utečenec. Sýrčania, Afgánci, Iránčania, určite aj iní. Jeden Iračan z UNHCR, tiež v minulosti utečenec, mi vyrozprával príhody o tom, ako sa v Kosove predávajú sýrske pasy. Rovnako to robí Asadov režim. Dá ho hocikomu, kto má peniaze. Potrebuje ich na tú nezmyselnú vojnu. Ich príbehy sa počúvali naozaj veľmi ťažko. 

Začínam. "Whera are U from?" "Aleppo, Damask, Homs?" "Rakka?" "No, for sure, no from Rakka. But U know, if yes, I can not tell U, I dont wanna scary U my friend :)" Keď jeden z rodiny alebo skupiny kamarátov rozumel po anglicky, situácia sa menila k lepšiemu naozaj rýchlo. Vysvetľoval som im, čo vlastne s nimi robíme. Potrebujeme vás mať po 50, aby ste sa zmestili do autobusu. Ale my sme veľká rodina. Nebojte sa, rodiny nerozdelíme. Kam ideme? Kde sme? Niektorí naozaj netušili.

Áno, väčšina má smartfóny. Áno, väčšina z nich neboli chudobní ľudia. Behom pár rokov sa nimi však stali. Navyše, keby utekám ja, múdry telefón by bola jediná vec, ktorú by som si zobral. Ukazujem im teda mapy. Kde sú, kam pôjdu. Boja sa. Neveria. 

Keď sa však na seba usmejeme, začnú trošku viac dôverovať. Pýtajú sa odkiaľ som. "Slovakia." Prikyvujú, i keď nemajú potuchy, kde to je. Môžete, ďalší 20 pokračovať ďalej. Prosím, netlačte sa, aj tak budete opäť čakať. Zopakujem to trikrát a tých, ktorí rozumejú poprosím, aby to vysvetlili všetkým. Pomohli mi. Našťastie. 

"Nejakých padesát múžeš teď." "OK." To isté. Opäť. Tentokrát však nerozumie po anglicky nikto. Po nemecky neviem. Ukazujem im rukami nohami. "Slowly, please!" "Be careful, a lot of children, dont push please!" Nepomáha. Boja sa. Nechcú čakať ani minútu. Veď to už môžu byť chorvátske hranice zatvorené, rovnako ako tie maďarské. Tlačia sa. Odhadom 50. Postavím sa im opäť do cesty. Zastavia sa. Kričia. Utíchnu. Čakáme opäť. "English?" "Yes, yes!!!" Hovorím si, vďaka bohu. 

Čo ak zavrú hranice? Neviem, rád by som vám povedal pane, naozaj neviem, prepáčte. Dúfajme spolu, že ich nezavrú a počasie vydrží také, aké bolo dnes. Súhlasí a hovorí mi svoj príbeh. Bol som bankár v Damašku, teraz utekám, sám, teda s kamarátmi, ale tých som stretol cestu. Kam idem? Neviem, asi do Holandska, mám tam rodinu. Ale hocikam, kde si nájdem prácu. Chcem pracovať, chcem pomôcť ďalším... Príbehy sa opakujú.

Afgáncov rozoznáte na prvý pohľad. Šikmé oči, veľa úsmevov, krásne ženy. Rovnako Iránčanky. Všetci sú však unavení. A tie deti. Sýrske, krásne, na nerozoznanie od nás. Čakal som ich, ale nie toľko. Odhad? Netuším. Niekedy mi prišlo, že viac ako polovica. Inokedy okolo tretiny. Menej však určite nie. Je vám smutno, ale keď vám zakývajú, musíte sa usmievať. 

Všímam si chlapca. Už dlho čaká pri dedkovi. Sú to tiež Sýrćania. Stratili niekoho, čakajú na neho, neponáhľajú sa. Dám mu čokoládu, skrehnutú. On mne bozk na líce. Jeho dedko tisíckrát poďakuje. Našli sa. Púšťam ich ako prvých a prajem im veľa šťastia. Budú ho potrebovať...

5. Bolo vyslovene niečo, čo ťa zaskočilo, či už v dobrom, alebo zlom?

- Hoci som sám pracoval v médiách a dobrovoľníci z Czech Team všetkých upozorňovali, aby sme verejne nekritizovali srbskú vládu, lebo ich môžu hocikedy vyhostiť a môže sa potom veľmi rýchlo stať to, čo v Maďarsku, teda slzný plyn a vodné delá, ja to povedať môžem. A nejde pritom o kritiku vlády. Ide o kritiku nás všetkých, ľudí. 

Keď vidíte, ako sa niekto do úmoru snaží pomôcť - lekári na vlastných sanitkách, na vlastných autách, ilegálne, aby ich nevyhodili z práce, dobrovoľníci za vlastné peniaze nakupujúci banány, krabičkové džúsy a čaj - všetci na dovolenke z práce, alebo školy, a potom vidíte, ako sa opitý srbský policajt (vďaka bohu, že väčšina utečencov sú moslimovia a nepijú alkohol, skoro vôbec) pozerá na dieťa, ktoré zakoplo a spadlo na zem, ako na psa, s opovrhnutím a nenávisťou, máte problém sa udržať. Ale musíte. Lebo keby nepomôžete vy, oni určite nie. 

Uvedomujete si, že ide o chudobnú krajinu. Veď som spomínal, ako riešia diaľničné nehody. Chápete to. Ste späť v čase. Slovensko v 90. rokoch. Zmeníte to len svojimi činmi, ostatné vás v tom momente nemôže zaujímať. A ani nezaujíma. Rovnako ako názory ľudí, ktorí kritizujú všetko, do radu, od stola v krčme. Vybíjajú si zlosť na internete. Riešia však len svoje vlastné komplexy a životné sklamania, iba sa to boja priznať. Veríte v karmu. 

Veď utekali aj tí spomínaní Maďari. Teraz majú plot, zavreté hranice, a to aj napriek tomu, že boli na opačnej strane len 50 rokov dozadu. Zabudli na to veľmi rýchlo. Utekali sme my, Slováci. A stále utekáme. Poznám veľmi veľa šikovných mladých ľudí, ktorí však svoju budúcnosť nevidia na Slovensku. Utiekol som aj ja. Vrátil som sa. Dokedy? Neviem. Dúfajme, že sa vrátia aj oni, aby pomohli zmeniť Sýriu v sutinách na Srbsko. Srbsko v 90. rokoch na Slovensko. A Slovensko - naše malé, utrápené - na lepšiu krajinu. 

Na druhej strane, aj keď má srbská hraničná stráž zakázané púšťať autá s humanitárnou pomocou, či už materiálnou alebo s jedlom (nechcú, aby sa im tam utečenci zdržali ani o minútu viac, ako je potrebné, lebo keď sa zavrú hranice, všetci tam zostanú), ide o individuálne prípady. My sme stretli pána colníka, ktorý chcel byť oklamaný. Oklamali sme ho teda a on nás pustil. Povedal som mu, že je dobrý človek. Neviem, či to pochopil. Nič lepšie mi však v tom momente nenapadlo. Iní však to šťastie nemali a museli sa otočiť. 

6. S akými dojmami si sa vracal domov, na čo si myslel?

- Na nič. Bol som zničený. Za dva dni 2000 km za volantom. Päť hodín spánku. Noc v zime, uprostred exodu, ako to nazval pán doktor Krčméry. Na druhý deň som bol s mojimi rodičmi na cintorínoch. Až tam sa mi začal opäť reštartovať mozog. Nevedel som sa však zbaviť dojmu, že tí živí ľudia, ktorí čakajú niekde uprostred ničoho v tme a zime pri Berkasove, sú momentálne dôležitejší ako tí, na ktorých by som mal teraz myslieť a strašne mi chýbajú. Chcel som sa vrátiť, avšak, pomôcť sa dá aj inak, možno len tým, že ti to teraz všetko prerozprávam. 

7. Akú úlohu podľa teba zohrávajú dobrovoľníci v aktuálnej kríze?

- Najväčšiu. Bez nich by priamo za našimi hranicami umierali ľudia. Ženy, deti, starí rodičia, mladí muži. Ľudia, ktorí jedného dňa môžu pomôcť zmeniť aj naše malé Slovensko. Nepochop ma zle, nie som zaslepený "slniečkárstvom", i keď presne ani neviem, čo sa pod tým pojmom ukrýva. Nemyslím si, že by sem mal prísť hocikto a robiť si tu, čo sa mu zachce. Ja, vždy keď vkročím do cudzej krajiny alebo domu, vždy rešpektujem ich pravidlá. Rovnaké čakám od týchto ľudí.

Tí ľudia tu však naozaj sú. Môžeme pred tým zavrieť oči a žiť v sebaklame, že my s tým nič nemáme, alebo sa k dobrovoľníkom svojou trochou pridať. A nemusí to byť priamo cesta na hranice únie. Ja som si vybral tú druhú možnosť a je mi úplne jedno, kto si o tom čo myslí. Do zrkadla sa musí pozrieť aj tak každý sám. Pre mňa však slovo hrdina nadobudlo úplne iný význam. Ďakujem vám ľudia v Berkasove

.......... Medzičasom Chorváti pre utečencov zavreli tento hraničný priechod. Berkasovo už nefunguje a väčšina ľudí putuje priamo z mesta Šid vlakmi do novovybudovaného zimného tábora v Chorvátsku. Nikto z dobrovoľníkov presne nevie, čo teraz. Presunú sa asi tam, kde ich bude treba. Jediné čo vedia je, že ich bude treba. 

Kapacita nového chorvátskeho tábora je päť tisíc ľudí. Cez Berkasovo-Babská ich denne prešlo aj viac. Zohrejú sa tam, najedia, idú ďalej. Čo bude keď Rakúšania alebo Nemci zavrú hranice? Zavrú ich všetci, príde zima a začnú umierať ľudia, lebo dobrovoľníci to sami nemajú šancu zvládnuť. Každý deň sa len modlia, nech vydrží počasie a kapacity Rakúska, Nemecka, Švédska, ..........
 

Kto, kde, kedy, ako, ...

- Celú fotogalériu z mojej dvojdňovej dovolenky v Srbsku, ktorú som absolvoval s Človekom v ohrození, si môžete pozrieť TU.

- Snahu ich českých kolegov z takzvaného Czech Team zdokumentovali aj blázniví Trabanti či fotograf Jan Kundrát, a to TU a TU.

- Slová jedného z mojich nových hrdinov si môžete vypočuť TU. Nebojte sa. Zadarmo. Alebo za euro, ak chcete podporiť týždenník .týždeň a reláciu Pod lampou.

- Ďalšie, omnoho zaujímavejšie Stankine rozhovory, reportáže a texty si môžete lajknúť TU.

- Pripojiť sa k dobrovoľníkom a pomôcť svojou trochou, môžete napríklad TU, TU alebo TU.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

KOMENTÁRE

Fico ako Trump. Nekorektný a ukričaný

Šéf Smeru oznámil, že politická korektnosť na Slovensku končí.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?